Bežím na metro. Chytím ho, stačím sa vopchať do davom preplnenej plechovej rychloidúcej krabice.
Pár očí sa o mňa oprie, ja opriem moje, no nič vážne. Vystupujem, opäť niekto premeriava, pozoruje, alebo len z nudy otáča svoj zrak. (v pražskom metre sa totiž nič zaujímavejšie nedeje...)
Utekám von z podzemia na čerstvý vzduch. Želám si stíhnuť prípoj na električku.
Utekajúc po schodoch začujem ten typický hlas...už som tuuuuu...sttihneš ma?? nestihnešš??? xaxaxa ...a snažím sa podať celkom estetický a zároveň úspešný pokus v behu na podpätkoch. Trielim na zastávku.
Áno, yessss, yeeeee, stihla som ju. Upútavam ďalšie oči, no opäť nič vážne.Vošla som dnu, do teplej pätnástky. Rýchlo dýcham, pomaly sa ukľudňujem a vyrovnávam so svojim úspechom.
Pätnástka je preplnená, stojím nad pánom.
Pán píše sms správu:
"Ahoj Lásko má! Promiň mi, ale dnes jsem se provinil. Ty už pracuješ a já jsem se opíjel. Ale..."
a po ale nastala menšia pauza, kedy človek rozmýšľa čo slubovať, čo navrhovať, povedať pravdu...
no pokračovalo to takto:
"ale víš, byl jsem tam rád".
Pane,
Vám sa ospravedlňujem za nazízanie cez plece... Ale bolo to krásne...
O pánovi neviem nič, no zlepšil mi deň, bol mojou zásadou kyslého utorka.